zo života kouča
(Moje) zázraky v čase pandémie

(Moje) zázraky v čase pandémie

Táto doba prináša so sebou množstvo smútku, bolesti, strachu, úzkosti, depresie… prináša aj niekoľko zázrakov. A tých niekoľko zázrakov sa stalo za mojej prítomnosti v domove dôchodcov, kde momentálne pracujem ako pomocný psychológ.

Stretávam sa tu s viacerými klientmi, niektorí sú v ťažkej zdravotnej situácii. A napriek tomu sa tu stali tri veľké zázraky v priebehu niekoľkých dní, a to priamo na covid oddelení.

Zázrak číslo 1

Ako prvú spomeniem dámu – zlatá babička. V prvý deň, keď som ju stretla, ležala na lôžku, mala problémy s dýchaním. Dýchala rýchlo a plytko, bolo vidieť, že prežíva muky. Sama povedala, že ju dýchať bolí. Napriek tomu sa celý čas modlila, prosila boha o odpustenie a odmietala byť chvíľku ticho, aby si šetrila sily. Počúvať tie slová bolo náročné, znelo to ako úpenlivá rozlúčka s týmto svetom. Sadla som si na stoličku vedľa jej postele, chytila som ju za ruku a túžila jej dať aspoň kúsok z mojej sily. Snažila som sa jej rozprávať čo najviac ja, aby aspoň chvíľku bola ticho a šetrila silou. No nikdy to nevydržalo dlhšie ako dvadsať sekúnd, pretože pre babičku bol rozhovor s bohom dôležitejší ako ten so mnou.

Nemám ani predstavu, čo táto pani prežívala. Viem len, že slová pána zo sesterskej izby zneli strašne: “Takto to vyzerá. Dýchavičnosť, potom to bude len horšie, upadne do bezvedomia a koniec.” Ešte som nevidela človeka umierať, no vedela som, že ak to tak má byť, chcem, aby táto pani mala pri sebe niekoho, kto ju drží za ruku. Ale to by som nebola ja, keby som si nedupla. Povedala som nahlas: “Nie, pri mne nikto nebude odchádzať!” A moja vnútorná sila a odhodlanie som sa snažila preniesť aj na pani.

Ďalší deň sme sa znova stretli. Sadla som si k babičkinej posteli, vzala ju za ruku a rozprávali sme sa. Dýchanie bolo stabilizované. Nebolo to ešte ok, ale pani dýchala pokojnejšie. Dokonca nemala potrebu sa modliť, a keď som zažartovala, zasmiala sa.

Takto som za babičkou chodila každý deň a po týždni sa začali diať zázraky. Už neležala na lôžku. Dokázala postupne sedieť, najskôr s pomocou, neskôr aj sama. A potom sa odvážila znova chodiť a prechádzala sa po izbe. Keď to celé skončí, tak si spolu aj od radosti zatancujeme.

Zázrak číslo 2

Skvelý pán, lapaj ako ja. Takto by som charakterizovala ďalší zázrak. Deduška som stretla prvý raz, keď ležal na posteli, nechcel jesť, ledva pil, nevládal rozprávať, lebo ho dusil kašeľ. Okrem toho prežíval veľký žiaľ, zomrel mu jeho spolubývajúci a jeho najlepší kamarát v jednej osobe. Deduško tiež veľmi zle počul, nemal v uchu ani “načúvatko”, lebo mu zavadzalo, tak som sa učila kričať.

Bola som pri ňom, držala za ruku a snažila sa s ním rozprávať. Teda kričať. Hľadala som správne slová, ako ho motivovať aspoň k tomu, aby začal prijímať potravu, to je predsa prvý krok k uzdraveniu. Nepodarilo sa mi to hneď, bol tvrdohlavý. Pripomínal mi tak trochu mňa. A tak som to skúsila tak, ako to platí na mňa. Humorom. To bola správna cesta.

Za deduškom som chodila každý deň, venovala som mu svoj čas, energiu a úsmev. Postupne začal jesť, piť, snažil sa robiť kroky vpred a tešil sa každej mojej návšteve. A po týždni ma prekvapil. Už vedel, kedy za ním chodím. Poprosil ošetrovateľov, aby ho posadili na vozíček. Skoro mi padla sánka, keď som ho zrazu takto zbadala. Hoci sa mu točila hlava, prekonával sa a vydržal. Neskôr si vedel z vozíčka spraviť sám kávu a ako odmenu som ho mohla vziať na krátku prechádzku na dvor. (Odtiaľ aj tá foto.)

Zázrak číslo 3

Jeho hlavným hrdinom je ďalší úžasný deduško. Predtým, než som sa s ním stretla, prišiel o svoju manželku. Takéhoto muža by však chcela každá žena. Bol taký starostlivý, že hoci sám mal málo síl, o svoju lásku sa staral, kŕmil ju… Takto vyzerá v reálnom živote v dobrom aj v zlom, v zdraví aj v chorobe. Aby toho nebolo málo, keď mu oznámili, že jeho manželka zomrela, dostal infarkt. Naštastie slabší, no napriek tomu bolo vidieť, že táto strata ho poznačila.

Za týmto pánom som chodila s veľkou trpezlivosťou. Väčšinou ma poslal preč. Vlastne zvreskol na mňa: “Vypadni!” Najskôr som poslúchla. Rešpektovala som, že nechce nikoho vidieť. Mal na to právo. No keď sa to opakovalo, rozhodla som sa znova pre svoju tvrdohlavosť. K jeho posteli som si prisunula stoličku a snažila som sa vytvoriť vzťah. Toto je dôležitý krok, ak chcete s klientom pracovať.  Prvé dni boli nepríjemné. Pán sa na mňa ani len nepozrel. Nereagoval na moje slová. Jednoducho ma ignoroval.

Skúšala som dotyk, no ruky si ukryl pod paplón. To ale nevedel, že ja sa nevzdávam. Natiahla som sa a hladila som mu rameno. Na chvíľu sa na mňa škaredo pozrel, asi som bola príliš drzá, ale neustúpila som. Takto som absolvovala niekoľko návštev. Raz si ma tak odmerane premeral pohľadom. Trošku ma zamrazilo, očakávala som, že ma vyhodí. Ale nestalo sa. Znova hľadel do stropu a ignoroval moje slová a vyhýbal sa môjmu dotyku. No jeho rameno neušlo môjmu pohladeniu.

Trpezlivosť ruže prináša. Ďalšia návšteva bola iná. Deduško začal komunikovať. Našla som spôsob. On ma vlastne vôbec nepočul. Takže ja som mu písala a on hovoril. Takto sme spolu komunikovali hodiny. Je úžasný. Až nakoniec ma poprosil, či mu môžem asistovať, chcel by napísať list dcére. List sme napísali a bol úspešne odoslaný. Ale ak toto nie je zázrak, tak potom už neviem čo.

 

Takýchto zázrakov sa deje veľa. Väčšina z nich sa deje pomalšie. Niektorí klienti potrebujú viac času, pozornosti a lásky. Ja som vďačná za každý, aj za ten najmenší. Tieto boli však také obrovské, že jednoducho musela som sa o ne podeliť. Moja radosť je neopísateľná. Energia, ktorú im dávam, mi dávajú niekoľkonásobne späť. Títo deduškovia a babičky sú nesmerne vďační, keď za nimi prídem. Len otvorím dvere na izbe a objavia sa ich štrbavé úsmevy a vystierajú za mnou svoje ruky. A čas strávený s nimi je nesmierne vzácny. Sú pre mňa vzorom, ako bojovať, hoci sa možno zdá, že už je koniec. A som rada, že aj vďaka mne (a samozrejme, celému tímu) ten svoj koniec odložili na neskôr.