Nenechajte sa ovládať strachom
Strach. Emócia, ktorá nás drží v úzadí. Presviedča našu myseľ, že nás iba chráni v bezpečí. V bezpečí pred svetom, ktorý nepoznáme, čiže nevieme objektívne vyhodnotiť, či je dobrý alebo zlý. Drží nás v našej komfortnej zóne, aby sme náhodou nepocítili viac stresu, ako je dobré. Ale nie každý stres škodí nášmu zdraviu.
Nepochybne, že ak začíname niečo nové, v našom živote sa objaví stres. Samozrejme, záleží, o akú situáciu ide, ale prevažne tento stres je spojený s nadmerným vyplavovaním adrenalínu do krvi. Sme v akomsi očakávaní. Chceme vedieť, ako nová vec dopadne a podvedome sa tešíme na výsledok. Chceme, aby bol pozitívny. Veríme do poslednej chvíle.
Náš mozog sa chce prirodzene učiť nové veci, chce dostávať nové podnety. A to aj v prípade, že patríte medzi tých, čo majú radi svoj život podrobne nalinajkovaný. Vedome chcete všetko po starom a odmietate nové impulzy.
Dokonca niekedy strach je taký silný, že daný impulz vyhodnotí ako niečo životu nebezpečné a vyvolá v nás averziu a hnus k možnej zmene. To ale neznamená, že to tak skutočne je.
V tomto prípade by som si určite dala tú námahu a naštudovala si z rôznych zdrojov všetky možné informácie. A tiež sa informovala u svojich známych. Ideálne takých, ktorí majú odlišné názory, aby som videla pre aj proti. A až na základe toho si urobila vlastný názor.
Veľakrát stačí urobiť túto malú vec a strach sa stratí. Nie nadarmo sa hovorí, že vec, ktorej sa bojíme, nie je taká veľká ako tieň, ktorý vytvára. Predsa len ako deti sme sa báli strašidiel pod posteľou a neskôr sme zistili, že žiadne nie sú. Alebo sme sa báli očkovania, ale nebolí až tak. Báli Sme sa skúšky z matematiky, ale nejako sme ju zvládli. Báli sme sa života po škole, novej práce, stretnutia s nejakým človekom. A všetko to dopadlo dobre. Dokonca niekedy ešte lepšie, ako by sme si pomysleli. No nie je tak?
Nehovorím, že zdolávať svoj strach je jednoduché, lebo nie je. Čím väčší strach, tým sa ťažšie zdoláva. A naozaj veľakrát vec, ktorej sa bojíme, nie je až taká strašná ako jej tieň, v ktorom stojíme.
Dôležité je, aby sme strach identifikovali, zistili, čo mám ho spôsobuje a snažili sa ho prekonávať. Pomaly, postupne.
Ja mám napríklad veľký strach z výšok. Zrýchli sa mi tep, zovrie mi žalúdok. Dokonca aj vtedy, keď vo výške vidím niekoho iného, nieto ešte seba. Analýzou som zistila, že strach nepramení tak zo samotného pocitu, že som vysoko. Skôr je to o tom, že vo výške nemám veci pod kontrolou tak, ako na zemi. A ja chcem mať predsa veci pod kontrolou. A netýka sa to len výšok. Takže sa učím každý jeden deň bojovať. Učím sa nechávať veci plynúť bez môjho zásahu a usporiadania. Niektoré idú ľahšie, iné ťažšie, ale stále to skúšam. Vyhľadávam miesta, kde som priamo konfrontovaná so svojím strachom. Vysoké budovy, vyhliadkové veže… A predtým, kým urobím krok do môjho neznáma, zastavím sa, zhlboka sa nadýchnem a vykročím. Prvý krok je plný strachu, ale každým ďalším naberám odvahu a silu. Prekonávam svoje limity.
A odmena? Okrem krásneho výhľadu, ktorý z výšky nepochybne je, budujem svoje sebavedomie. Môžem sa obzrieť späť za seba na cestu, ktorú som prešla a byť na seba hrdá.
A ak sa vám to zdá byť málo, lebo vy sa výšok nebojíte, môj veľký krok do neznáma bola zmena zamestnania, kedy z človeka, ktorý pracoval v IT oblasti sa stáva človek, ktorý pomáha ľuďom nájsť svoju cestu v živote, robí psychoterapiu a ako je napísané v jednej knižke od Augusta Curyho, predáva sny.